Sen o električke
Viečka vyleteli nahor ako pokazené rolety. Držali stiahnuté a čakali na správnu príležitosť. 3:05. Čas nespať. Budík nedostáva šancu… Zobudil som sa sám. S radosťou a elánom vstávam do hlbokej noci. Služba volá!
Neveril som vlastným očiam, keď včera zazvonil mobil. Len tak, z ničoho nič. Vôbec som sa naň nepozeral… nehypnotizoval som ho pohľadom… nečakal som, kedy zavibruje. Ani som ho nekontroloval každé dve minúty. Len si tak ležal na stolíku a zrazu spustil tú správnu melódiu. Nepočul som ju už niekoľko rokov. Smutná ranná električka… a ja v nej. Už ma vezú, ako v rakvi sklenenej.
Ozval sa Dopravný podnik. Ako vo sne počúvam slová, ktoré som chcel počuť. Áno, služba voľná… nemá kto prísť… deviatka… nízkopodlažná… ráno železiarne. Posledná záchrana. A či si trúfam? Že či? Milujem vás, dnes je môj šťastný deň, že splní sa mi sen. Spievam si v rytme Vargovej hudby vlastné slová.
Volali ešte raz. Tentokrát výpravca. Srdce mi zamrelo. Našli niekoho iného! Som nepotrebný, zbytočný, odrieknutý, odmietnutý! To nemôže byť pravda, aby mi tak rýchlo vzali nádej. Ale ba, len to chceli potvrdiť, že či ozaj… či ozaj prídem… či ozaj môžem a chcem…
Zatváram potichu dvere na byte, nech neruším nočný pokoj paneláku. Schádzam pešo na prízemie s vlastnou verziou skladby Po schodoch. Je tmavá a reverzná, nikto ma pri tom netočí, Tatramatky už doslúžili. Árie a ródeá ostali na krku chrápajúcim a súložiacim susedom.
Zvuční
V lietadle vládne prítmie. Motor jemne pradie. Inak je úplné ticho. Na tejto strane tej našej guličky Zeme je noc. Ale kdesi v kútiku mozgu (alebo sa mi to zazdalo v periférnom videní?), svitá. Pod nami nekonečný šíry oceán.
Privieram oči, všetci ešte spia. Možno sa mi bude ešte niečo pekné zdať.
Dav šalie. Vrieskajú, kričia, bliakajú… sácajú sa… sú schopní sa ušliapať, vyškriabať si navzájom oči a prepichnúť uši, len aby boli oni tí jediní, čo ma vnímajú… skáču ako o život… kvičia, ryčia, metajú hlavami… nahé cecky poskakujú do rytmu. Sedia si na pleciach. Niektorí grcajú. Tancujú do kruhu. Nestíham to ani poriadne sledovať.
Prestávam brnkať a hádžem do publika svoj spotený uterák. Buď ho roztrhnú alebo použijú na rany pre toho, kto si ho ukoristil. Basa stále hrá a bicie sa chytajú do rytmu. Dav protestuje. Prerušil som ich obľúbenú pasáž.
Diabolsky sa usmievam a revem čosi do mikrofónu. Robím to už automaticky: hra s publikom. A účinkuje to. Cítim tú moc. Akoby som ich všetkých ovládal pomocou drog. Akoby v mojich rukách ožíval obrovskú strunový ovládač. Keď im poviem, aby sa postavili na hlavy, tak to urobia. Keď im vynadám, slastne zahučia.
Zem nebezpečne blízko / Schody do pekla
Franto dnes vstal plný energie. Bol piatok a v škole ho čakali už len dve prednášky. Nijak ho neprekvapovalo, že sa z chodby ozýva podivná zmes jazykov. Na tomto internáte boli ubytovaní študenti z celej Európy. Spočiatku sa v tej spleti strácal, ale teraz mu už nerobilo problém prepínať i prekladať z nemčiny do angličtiny, či do rodnej reči.
Zašiel do kuchynky, aby si ohrial raňajky, ale nepochodil. Podľa prísnych internátnych pravidiel, ak si niekto po sebe neuprace sporák, Hausmeister nemilosrdne vypne elektrinu. To bol zrejme dôvod aj dnešnej situácie. Nenechal sa znechutiť. Vzal si niečo suché a studené.
Ulice Bayreuthu križovalo množstvo cyklistických chodníkov. Tiahli sa mestom i lesom. Nedeľný výlet, ale aj cesta do školy boli príjemným dobrodružstvom. Cyklochodník viedol parkom, mimo úrovne áut aj chodcov, a smeroval priamo do univerzitného kampusu.
Franto vydoloval bicykel z klietkovej garáže, skontroloval jeho stav a vyrazil na cestu. Cyklochodník začínal až na konci Bussardwegu – ulice, ktorá prudko stúpala od autobusovej zastávky až k intráku. Spustil sa teda z kopca, zatiahol golier na vetrovke, rána boli ešte svieže.
Nabral už celkom slušnú rýchlosť, keď zbadal skupinku zo susedstva. Kráčali hore kopcom na intrák. Veru, fyzika nepustí. Ak ste raz zbehli dole, musíte získanú energiu vrátiť a odšlapať si pekne naspäť na vrchol.
Zamyslel sa nad tým, odkiaľ sa vracajú takto skoro ráno. Dvaja chalani a baba. Buď boli žúrovať alebo makali na nočnej brigáde. Usmial sa na nich, zakýval im na pozdrav a … vtedy sa to stalo.
Banán
Ani neviem, kedy a ako to vzniklo. Možno to fungovalo samo od nepamäti. Ale náš slovenčinár Rudo, ako ho familiárne voláme, si paradoxne nepotrpel na dlhé debaty. Šetril slovami ako za vojny múkou. Aj to nás naučil on. Spolu sme v poézii hľadali metafory, anafory a epizeuxy, personifikácie a alegórie, ale hlavne symboly. Predstavil nám krásu stručnosti a zároveň nekonečné možnosti interpretácie tej istej veci z rôznych pohľadov.
Prvý symbol, ktorý si pamätám, boli presýpacie hodiny. Doniesol ich raz na hodinu, postavil doprostred stola a ukazovákom na ne poklepal. Vždy, keď chcel čosi zdôrazniť, použil ukazovák. Dvakrát si poklepal pred ucho, keď niekoho dobre nepočul pri odpovedi, dvakrát si poklepal na ústa, keď sme príliš rozprávali, dvakrát pod oko, keď zbadal naše ťaháky. A keď si poklepal na čelo… tak to vám snáď ani nemusím vysvetľovať…
Ale vráťme sa k tým hodinám. Ostali stáť na stole a on sa spokojne posadil za katedru, aby zapísal chýbajúcich a nové učivo. Zaujímavé bolo, že nám svoje symboly nikdy nevysvetľoval. Nechal nám čas na rozmýšľanie, prehliadal aj šepkania medzi nami, kým zapisoval. Potom nás väčšinou zaujal výkladom natoľko, že sme v debate o symbole pokračovali až po hodine alebo po škole.
„Myslím, že nás chcel vystrašiť,“ vylovil prvý nápad Ondrej, „máme príliš málo času do maturít! Nestihneme prebrať celé učivo…“
Partia sa zasmiala, Andrea však pokračovala oveľa vážnejšie: „…alebo nám chcel naznačiť, že mu už neostáva veľa času… možno je smrteľne chorý…“
„Podľa mňa chcel povedať, že márnime príliš veľa času zbytočnosťami…“ pridala sa Vierka a ďalej ťukala správu na i-phone.
Kockáč Michal situáciu vyhodnocoval z matematicko-fyzikálneho hľadiska a zasnene priložil: „…alebo chcel len poukázať na nekonečnosť času… zrnká sa sypú, sypú a keď skončia, obrátiš hodiny a všetko sa začína odznova…“
Denis chcel ukončiť debatu a odľahčiť situáciu. Nechcel, aby sa zase hádali ako pri tej cigarete a klinci. S humorom a nonšalantnosťou prehlásil: „Nehľadajte zase tak hlboko, možno len túži odtiaľto vypadnúť a rozvaliť sa kdesi na piesočnatej pláži. A kde našiel jediný piesok?“ Na jeho rečnícku otázku nik neodpovedal, spoločne sa pobrali do parku.
Denník Armentiéres I
Po rokoch pridávam spomienku na môj prvý výmenný pobyt vo Francúzsku. To boli časy… kedy som ešte nevedel po francúzsky ani gn.
Denník Armentiéres
Denník na mojej stránke je už strašne dlho zanedbaný. Prišiel čas trošku to tu oživiť. Keďže doma PNkujem a práve som dopísal správu o výmennom pobyte do školy, rozhodol som sa podeliť aj ostatnými o zážitky z toho zaujímavého týždňa. Ono spomienky sú pekná vec, ale pamäť je deravá a takto si to budem môcť oživiť nielen ja… takže poďme na to poporiadku, po dňoch a minútach, možno s odbočkami na zamyslenie…
Týždeň pred
Nepociťujem žiadnu nervozitu, ani sa nebalím, ani nič nechystám… môj výber za dozor sa niesol aj v duchu problémov, ale snáď je to už prekonané… v sobotu som sa pokúsil ísť autom do ZV, ale nedalo sa naštartovať… riadiaca jednotka alebo čerpadlo alebo ktovie… mám ho iba 3 mesiace a prvá porucha, pri ktorej ma treba ťahať do servisu… to by sa mi so žltým šípom nestalo… tak sme išli vlakom… pochmúrne
MraqueBlog 